Článok od Anice Seewaldovej o stretnutí vo Vyšnej Boci

 

Bolo ako nebolo a ešte len bude.

 

Musím sa dovolávať dôvery ľudí, ktorí ma poznajú ako redaktorku Slovenky, zaniknutej Práce či Slovenského denníka, druhých najstarších na Slovensku Roľníckych novín. Zažila som už všeličo, ale, aby sa veselo, zábavne hovorilo o vážnych, ťažkých až často boľavých veciach, pri takom som nebola. Až na stretnutí Fóra pre pomoc starším, kde sa o. i. hovorilo o vytvorení Parlamentu seniorov vo Vyšnej Boci, sa zišli zo slovenských regiónov  pracovníci rôznych spoločností so sociálnou náplňou, vrátane Jednoty slovenských dôchodcov.

Pracovať sa začalo v nedeľu podvečer, odchádzalo sa v stredu popoludní. Koľko kíl papiera sa popísalo, neviem. Môj blok je plný a má sto listov.

Koľko sa nahovorilo, tiež neviem, ale všetko je zaznamenané a dostane sa k vám.V druhej polovici stretnutia som začala uvažovať,, na čo asi by mohla z tematických oblastí prezidentka Fóra Ľubica Galisová zabudnúť. Pretože nemala pred sebou žiadne poznámky, usúdila som, že má počítač v hlave. Nebudem písať konkrétne o témach, ktorým sme venovali v pracovných skupinách pozornosť, to všetko bude uverejnené v časopise.

Zverejnia všetky zozbierané skúsenosti, nové nápady, cesty riešenia problémov, ktoré sa často vidia neprekonateľné.

Ak som sa na začiatku môjho príhovoru dovolávala vašej dôvery, bolo to preto, že ma nadchol a neopustil pocit odhodlania a dobrej vôle ľudí pracovať pre dobro iných. Tie desiatky prítomných nespútavali obmedzenia, že ten je z takej či onakej ,,firmy“ a ,,ukradnú mu myšlienku“ alebo, ako sa začnú veci diať v prospech starších, chorých a bezmocných, že sa ukrátia o dotácie...V tom najlepšom zmysle slova sme sa dohadovali o formulácie myšlienok, aby čo najpravdivejšie vystihovali situáciu, na ktorú potrebujeme upozorniť.

Vzácne bolo najmä to, že v jednej chvíli som si uvedomila, že i ten/tá, ktorý/á sedeli na začiatku zachmúrený/á, prípadne znechutený/á, že zas bude počúvať akési reči, spozorneli, dokonca sa usmievajú. A aj také som videla, ako nedočkavo poposedávali na stoličke s rukou hlásiacou sa o slovo.  Treba priznať, že chvíľami sa rozhovor vášnivo strhol do úrovne vzájomného skákania si do reči. Nebolo účastníka, ktorý by nemal, povedať čosi zaujímavé.

Čo bola pre mňa, životom otlčenú novinárku najzaujímavejšie? Prvé dva dni hovoril každý JA si myslím.... Naraz sa v polovici stretnutia tie desiatky jednotlivcov akosi zliali a o pripravovaných akciách začali hovoriť MY urobíme!!!!

 

 

Anica Seewaldová